Preskočiť na hlavný obsah

Konečne som to pochopila

Čítate motivačné články, počúvate rady a viete, že by bolo dobré niečo zmeniť, ale nejde to jednoduchým lusknutím prstov. Človek musí na niektoré veci dozrieť, niečo zažiť a usporiadať si to v hlavičke.

ZDROJ
Tento príspevok bude hlavne o mne, no verím, že nevyznie úplne sebecky a možno sa v ňom nájde niekto z vás.
Patrím k ľuďom, ktorí majú so sebou dlhoročný problém. Vždy nájdem niečo, čo je zlé a vďaka čomu môžem o sebe tvrdiť, že takto určite nie. Keď sa spätne pozerám na foto, kde sa mi nepáčilo to a to, jednoducho nechápem.... Ak roky máte pocit, že za veľa nestojíte a občas to započujete z rôznych strán nahlas do tváre (a vôbec nehovorím iba o výzore), začnete tomu postupne veriť.
Bolo to asi niekedy v máji, keď som začínala mať pomaly infarktové stavy - jednak sa toho poriadne kopilo, ale hlavným dôvodom bola skutočnosť, že som neustále riešila, čo ak sa niečo stane mne, kolegyni alebo hociktorému zo žiakov počas cesty a pobytu v Londýne. Nemohla som spať, vlasy mi začali húfne padať, srdce mi búšilo akoby išlo o život. Sama som sa dostala do takého stavu a nedokázala som sa upokojiť.
Veľmi mi však pomohla viera a prosba o pomoc. Vďaka modlitbe a Bohu som sa dokázala upokojiť.
A musím povedať, že odkedy sme prišli domov, som iná. Nebol to prvý "výlet" a hocičo sa môže stať hocikde, ale asi mi tak postupne začalo dochádzať, že väčšinou riešim kraviny a trápim sa naozaj pre nepodstatné veci alebo pre veci, ktoré aj tak nedokážem zmeniť. Jednoducho je potrebné prispôsobiť sa okolnostiam. A možno menej pozerať správy, sociálne siete a viac žiť svoj život.
Začala som si viac vážiť seba, rodinu a priateľov. Sebaláska je značne odsudzovaná, ale naozaj potrebná. Ak sa totiž nemáte radi, nemáte k sebe úctu a považujete sa za podradného človeka, bude vás takto vnímať aj okolie, pretože to z človeka vyžaruje.
Už neriešim každý záhyb na tele a odkedy som to prestala riešiť, stala sa zaujímavá vec. Vošla som sa do šiat, ktoré mi 2 roky viseli smutné v skrini. Snažím sa počúvať svoje telo a ono to nejako vychádza ;-) Aj to prejedanie sa bolo / je spôsobené tým, že som so sebou nebola spokojná.
A odkedy som prestala riešiť nepodstatné, resp. veci, ktoré ja sama nedokážem nijako zvrátiť či zmeniť a veci, ktoré ma donedávna vytáčali a zaoberala som sa nimi viac ako bolo potrebné, stala sa ďalšia zaujímavá skutočnosť. Prednedávnom som sa cítila neuveriteľne staro, vyčerpane, vyhorene. Postupne sa dostávam do starých usmievavých koľají, inak by som nedokázala napr. na sobotňajšej svadbe s kamarátmi skákať do pol 4 ráno a cítiť sa ako čerstvá 18-tka ;-)
Nebola to rýchla a jednoduchá cesta a možno bude stačiť malý podnet v nesprávnu chvíľu a dostanem sa tam, kde som bola pred 2 mesiacmi, keď ma už postupne nebavilo ani písať články na blog... a možno aj preto, že mi to bolo vyhadzované na oči... že sa blogu venujem viac ako iným veciam. Blog však stále považujem za výborný "ventil" a hobby.
Toto vyznie ako klišé, ale keď máte okolo seba tých správnych ľudí, počúvajte ich. Oni to s vami myslia dobre ;-) Potom stačí len pár dobrých piesní, úsmev na tvári a ono to pôjde ;-)





Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

BB

O BB sa už toho popísalo a dalo by sa povedať, že už začínajú byť totálne out. Ja mám však svoje dve obľúbené BB-čka. Tým jedným je BB puding. Výborný, chutný puding, jednoducho klasika :-) foto - archív autorky. Všetky práva vyhradené! Tým druhým je moje najnovšie BB: foto - archív autorky. Všetky práva vyhradené!

Prerábka

Keď sme sa pred skoro 8 rokmi nasťahovali do nášho bytu, vedela som, že pár vecí časom budem chcieť meniť. Najviac ma "žrala" kuchynská linka, ktorá bola veľká a zároveň tam bolo málo priestoru. O nej som rozprávala pár rokov. Až kým sme sa konečne minulý rok dokopali k prerábke. A pravdupovediac, netušila som, do čoho vlastne ideme.

10 rokov

16. 8. 2010, deň, keď som sa rozhodla spojiť svoje dve záľuby - kozmetiku a písanie. Nemyslím si, že som v niektorej z týchto oblastí vynikala, len ma to jednoducho bavilo. A baví ma to doteraz. Už 10 rokov. A chcela by som to pekné výročie osláviť s vami! Bez vás by to totiž ani nefungovalo, ale ani nebolo ono. A preto už takto na začiatku - ďakujem, že tu so mnou ste.